Ako iste viete, som veľmi pozitívny človek. Kým sa nestretnem s niečím čo ma naštve. A to býva často. Extrémne často. Väčšinou sa rozčuľujem nad vecami, ktoré ostatných ľudí netrápia (časté poznámky typu: ty máš ale problémy!), ale našťastie ma to aj celkom rýchlo prejde.
Tento článok som chcela napísať skôr (ako všetky príspevky (zase moja lenivosť)), ale až teraz (po roku!) som sa k tomu dokopala. Aby to bolo jasné, viem, že existujú iné problémy, iné veci, nad ktorými možno stojí za to lámať hlavu, ale niekedy je fajn, len tak si zvýšiť tlak nad hlúposťami. Aj tento článok dokazuje zlatú ľudskú povahu, ako by som ironicky povedala. Ja navyše rada zveličujem, takže nie všetko čo sa na tomto blogu popíše môžete brať vážne.
Najviac bodov som našla práve k ľuďom, teda lyžiarom. Každý je samozrejme iný a niektorí sú prirodzene zodpovední a ukážkoví, ale musím povedať, že polovica (aby som im nekrivdila) lyžiarov tieto veci vážne robila. (Ak by som napísala každú hlúposť čo niekto spravil, boli by sme tu do rána, preto som vypísala iba tie, ktoré robilo viac ľudí.)
Chápem, že keď niekto lyžuje v skupine, zrejme sa chce čakať. Lenže prečo to nerobiť normálnou cestou niekde na kraji s tým, že toho lyžiara aj vidno. Nie, oni sa musia čakať presne v strede svahu, navrchu z jedných kopcov (v strede celej zjazdovky). A teraz si predstavte, že tých skupín je viac. Ja sa tam potom snažím cez nich prekľučkovať, aby som nikoho nezrazila. To, že ich niekedy ani nevidno je samozrejmosť.